Posledný súd

Príbeh ktorý, Vám budem rozprávať sa naozaj stal. Asi by som mal povedať, že vlastne nikdy neskončil, že stále prebieha, alebo že sa stále stáva, ale to by bola pravda len tak čiastočne. Tento príbeh skončil už toľkokrát koľkokrát sa narodil, žil a zomrel človek. Začína sa však znova z každým narodením, životom a smrťou človeka. Ja vám však porozprávam príbeh, ktorý sa stal. Odkiaľ ho poznám ? Vyčítal som ho v starých knihách. Ľudia, ktorí tieto knihy písali neboli v čase tohoto príbehu ešte nažive. Jeden človek však už vtedy žil a jeho vzpomienky sa šírili celými generáciami ďalej ako peľové zrnká vo vánku. A zachytávali sa na ľudskosť, ktorá je v každom človeku, tak ako sa peľ zachytáva na bliznách kvetov, aby mohol vzniknúť ďalší a po ňom ďalší. Aby mohli svojou vôňou lákať motýle a včely a vážky a tie aby takto pomáhali dať život  novým kvetom a novým včelám a novým vážkam a novým motýľom. To čo zažil človek, ktorý žil, na počiatku, sa pôsobením nevyditeľného vánku ujalo v srdciach pisateľov kníh. Popísali tento príbeh kôli tím peľovým zrnkám, ktoré boli tak ľahučké, že ani ten najodhodlanejší vánok ich nemohol zaniesť k bliznám kvetov, pre ktoré sa narodili. Všetci tí, ktorí trpezlivo obracali stránky tíchto kníh pomohli vánku roznášať zrnká a myšlienky prvého človeka...

Nikto presne nevie, kedy sa táto udalosť odohrala. To však ani nije dôležité a možnože by sa to nedalo ani určiť. Vraví sa že to bolo v dobách keď čas ešte neexistoval. Dokonca bolo jedno kde je doprava a kde doľava a zem nebola guľou, ako je tomu dnes. A nebola ani pominuteľná . Bola nekonečným a večným organizmom, povedzme ako améba. Asi budete namietať že améba nieje večná a nekonečná. To je pravda, ale psst, améba to nevie. Tak ako to nevedela vtedy Zem. Jediný vesmír,... ten ostal nekonečný až dodnes.  Bolo iba „tu“. Teda „tam“. A presne uprostred tohoto „tu“ žil človek. Jediný človek. A ten vôbec ani len netušil, či to je dobre alebo zle. Neižeby bol hlúpy, ale jednoducho dobro ani zlo nepoznal. Vlastne poznal, ale nevedel ich od seba rozlíšiť. A tak dobro a zlo vlastne neexistovalo dokým ich tento človek nespoznal. A práve v tom bola jeho smola...alebo výhoda ?

Čo sa totiž nestalo? Do jeho „tu“ zasiahla udalosť, ktorá naveky zmenila jeho život.

Tento človek bol. Akurát sa o tom nemohol dozvedieť pretože bol sám a nik mu nemohol povedať že je človekom. On vlastne ani nepotreboval vedieť či je sám alebo nie. Nepotreboval vedieť či potrebuje vedieť. Niečo ho ale predsalen trápilo. Prežíval dve stavy, spánok a bdenie. V tom jednom bol, ale aj v tom druhom bol. Stále keď prežíval nádherný pocit z jedného zobudil sa do toho druhého. Oba svety boli tak nádherné. Boli si tak podobné. Jeden malý rozdiel tu bol. V spánku je dokonalý, ale má tušenie, že čosi môže vedieť. Akokeby v spánku nachádzal otázku na čosi...Alebo v bdení nachádzal tú otázku? Kedy vlastne spí a kedy bdie ? Aha ! Vlastne otázka  či bdie, alebo spí je tou otázkou. To je ono musí zijstiť či je spánok bdením, alebo bdenie spánkom. Rozhodol sa že položí túto otázku sám sebe. Keď si ju položí v spánku, ako však bude vedieť že nebdie? Keď si ju položí v bdení, ako bude vedieť že nespí ? jasné urobí to presne vtedy, keď sa jeden stav premieňa v druhý. Je to jediný bod v ktorom si túto otázku môže položiť, pretože vtedy tento bod nieje ani jedným ani druhým.

Urobil teda okolo seba kruh a začal čakať. Ubiehal čas a  človek sa stále ocital v jednom alebo druhom stave. Spánku, alebo bdení. Alebo sa stavy nemenili ? nie museli sa meniť nieje možné aby sa    Čakal a čakal. Až raz keď hrejivé slnko zapadalo za obzor a jeho teplo a svetlo bolo ešte cítiť, ravnako tak však prichádzal chlad a tma, človek pocítil že nastal čas. Cítil ako prechádza jeden stav do druhého... vykríkol : spím, alebo bdiem? Ani jedno ani druhé odvetil mu hlas.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

© Copyright 2023. All rights reserved Róbert Blažek - Web Development & Design